(Slovenčina) Aké to bolo pred 3 rokmi, keď som sa pokúšala takmer bez žiadnej prípravy zdolať celkom ťažké preteky Spartan Ultra, ktoré sa konali v českom Liberci? Takéto... (zdieľam s Vami môj príspevok, ktorý som napísala tesne po pretekoch) Spartan Liberec Ultra 2020 „YOU CAN ONLY WIN WHEN YOUR MIND IS STRONGER THAN YOUR EMOTIONS.“ (Môžeš vyhrať len vtedy, ak tvoja myseľ je silnejšia ako tvoje emócie) – tento citát doslova a do písmena vystihuje to, čo som prežila v tento šialený deň. Potrebovala som trochu času na to, aby som napísala túto long loooong story (inak príjemné čítanie prajem každému ak dočítate dokonca 😃 ) zrejme z môjho najsilnejšieho emočného zážitku, ktorý som mala tú česť zažiť aj keď ma od cieľa odtrhlo na poslednom check pointe mojich trápne stratených 14 minút. (to bol pohľad na tú tabuľu..ale o tom až neskôr) myslím, že práve to ma bude hnať ďalej a ďalej za hranice schopností. Vopred sa ospravedlňujem za možné nezrovnalosti, ale pamätať si všetko z trate na ktorej ste strávili cez 14 hodín ku koncu aj v nejakých bolestiach...úprimne mám sem tam okno 😄 Spartan Ultra Liberec 2020 mi ostane v hlave ale že forever – ten kto sa tohto preteku zúčastnil určite bude súhlasiť. Skôr ako začnem najprv chcem poďakovať (fakt úprimne) viacerým ľudom, vďaka ktorým som to prežila a hlavne dobojovala dokonca. V celkovej „total elevation“ cez 3000m k tomu „po ceste“ skoro (ne)zdolaných 76 prekážok a mojich 480 angličákov. Nebudem sa vyhovárať a zľahčovať ale musím sa priznať, že to bol fakt šialený nápad prihlásiť sa na Ultra v prvý rok môjho života medzi Spartanmi 😃 do tohto preteku som mala odbehnutých 8 pretekov a jeden 4H „hurikán“. Tak teda...ešte raz príjemné čítanie môjho pohľadu na tento nezabudnuteľný zážitok.... Sníva sa mi, teda aspoň si myslím, že sa mi sníva, (alebo som hore?) o búrke vcelku silnej. Budím sa do tmy, ale to som vlastne už dávno hore a počujem krááááásne zvuky padajúceho dažďa, ktoré prenikajú cez hotelové okno. Do toho zvoní budík, na ktorý sa nemám v pláne zobudiť ani o 4:20 ráno. Horko ťažko rozlepujem oči a myslím si „kriste bože toto bude krásny deň“ a začínam v hlave prosikať, aspoň keď bude vonku cca len 15 stupňov nech neleje ako z krhly 😃 Akosi sa obliekam, pijem slanú vodu, hádžem do seba jedno magnezko a kusnem dvakrát do banánu. Stále si myslím, že je to sen a ja sa zobudím do krásneho slnečného dňa (ale nič pravdy...) Trápime sa s vecami za tmy do auta naobliekaní ako keby sme šli na Sibír (veď tých 15 st. je akoby bolo – 15 nie?) a po pamäti vyrážame smer Areál Vesec, kde má začať životný očistec (to som v tej chvíli ešte netušila) Vystupujem z auta o 5:30 ešte stále za tmy ale aspoň bez dažďa.... zaspatá, zamrznutá so zvláštnymi pocitmi...prichádzam na to, že by bolo fajn niečo začať robiť keď štartujem o 6:15 v Age group (ďalší geniálny nápad).... klasický rituál – registrácia, bag check, odniesť veci do komfortky (stan kde sme si mohli uložiť náhradné veci, jedlo apod. a v ktorom sme mali 2x zástavku a teda 2x check point) začínam sa ohrievať, rozhýbavať a cupkám si o 6:10 na štartovú čiaru. Naladila som sa do faaajn chill nálady, veď o nič nejde, mám pred sebou len zopár (52+km) zopár prekážok, a zopár stúpaní....a celkový limit 15 hodín.... veď to dám nie? 3,2,1....štartujem a vyrážam svojim „cupito“ tempom za dobrodružstvom hore prvým mini kopcom na ktorom mám pocit, že už strmší byť nemôže (a to ešte si stále neuvedomujem čo ma čaká a neminie) a cupkám si k prvým prekážkam. Svoju štartovnú vlnu už dáááávno nemám na dohľad ale nevadí, idem si svoje a stretávam nejakých chlapcov, ktorí ešte len šlapú na registráciu a kričia po mne „ Do toho zabeeeer holkooo“ 😃 toto ma nenormálne rozosmeje a kričím im späť ale „veď mám ešte kopu časuuu! (to ešte neviem, že ho už dávno nemám 😃) tak si teda idem ďalej a prichádzajú nejaké motivačné prvé prekážky, nižšie steny, OUT a potom ďalej môj obľúbený MONKEY BAR, ktorý mi nikdy nerobil problém. Štverám sa naňho s pocitom víťazstva, že tak skoro JA určite angličáky robiť nebudem ale ....EHM, zdalo sa mi to alebo ta druhá tyč bola kúsok ďalej ako zvyčajne? 😃 tak som si zarobila mojich prvých 30 motivačných anglánov...nevadí dobrá nálada ma neopúšťa. Cupkám si ďalej, predomnou mokrý APE HANGER, ktorý len zo slušnosti vyskúšam s ďalšími 30timi anglánmi a rútim sa dole kopcom k TYROLEAN TRAVERSE – ťahám sa rukami s pocitom, že ani OMYLOM sa nepustím a nepadnem na krásne tvrdú zem ako kolega vedľa, ktorému mám pocit vybilo aj dych. Konečne si môžem prvý krát úspešne zacinkať na zvonček bez ujmy na zdraví. Usmievam sa ako lečo a cupkám si ďalej a zdolávam baletným štýlom SLACKLINE, kotúľam sa pod BARBEDWIRE CRAWL a modlím sa nech za nehodím tyčku, vyťahávam ručičky na HERCULES HOIST a šlapem ďalej do neznáma. Prichádza môj milovaný ešte nezdolaný TWISTER, ktorý aspoň pohladkám za 30 anglánov a už leziem cez VERTICAL CARGO a mierim si to smerom k SPEAR THROW ktorý som ešte nikdy netrafila 😃 (ani teraz samozrejme). LOG FLIP pohladenie duše za nepodarený oštep ale už tu máme hneď vybombovaný MULTIRIG na ktorý sa usmejem opäť za 30 angličákov. Začínam si myslieť, že som prišla trénovať angličáky a už začínam pochybovať o zdravom rozume, ale stále vo mne ostáva pocit, veď a čo do cieľa to musím skúsiť aj keby tých angličákov malo byť 1000 😃 Prekážky ktoré nasledovali zdolávam bez problémov (až na BALANCE BEAM ktorý sa mi nenormálne šmýka) a bežím si to (asi lesom a lúkami) smerom niekde niekam 😃 Prichádza nejaký možno 8 km a vidím ako zbiehame k vode. Myslím si o áno, ja čo MILUJEM ľadovú vodu budem plávať až dvakrát a pomedzi to sa skúsiť neprizabiť na mokrom BENDERI. Tak teda dávam dole triko, strkám ho do sáčku a hádžem sa v tej zime do ľadovej vody. Prvý pocit bol, wtf? Ja neviem dýchať....(a viem vôbec plávať?) Trepkám ručkami a nožkami a akosi zdolávam tento pre mňa najväčší diskomfort, obliekam suché triko a bežím o sto šesť aby som sa ohriala. Prichádza MEMORY TEST a ja sa modlím za ľahkú kombináciu...XRAL8P... vcelku zapamätateľné keď si to pamätám ešte dodnes keď píšem tieto riadky 😃 A teraz sa priznám, že mám úplne okno...viem, že časový limit do komfort zóny som stihla skoro s jeden apol hodinovým náskokom. Po ceste do komfortky som robila ešte XY angličákov na obľúbených prekážkach, v zóne som sa dlho zdržala kým som dala dokopy svoje telo na ďalšie pokračovanie (lebo prečo nemať druhý deň ženské veci priamo cez pretek nie? 😃 ) a vyrážam s pocitom že toto týchto cca 20 km bola len smiešna zahrievačka a SRANDA ešte len príde. Najsuper zážitok po dobehu do komfort zóny bol, že som sa prezliekla do krááááásne suchého oblečenia, najsklamanie bolo keď po pár minútach výbehu z komfortky sme to mali namierené rovno do potoka, ktorý dal okamžité zbohoooom suchým a príjemným ponožkám. Začínajú prvé mierne kopčeky a už si uvedomujem že do konca preteku sa ich nezbavím...Bojujem, cupkám, bežkám, zdolávam prekážky alebo angličákujem..pribieham k druhému SPEAR THROW na trati a začínam cítiť prvý problém...ľavé koleno sa ozýva, robím posledný angličák lúčim sa s kolegom so slovami – veď niekde na trati ma o chvíľu určite nájdeš a poberám sa ďalej ....v hlave zapínam režim extra šetrenie ľavej nohy (čo bola najväčšia chyba), a idem si cupitom ďalej. Prichádzam po nejakom čase v limite na druhý check point, ktorý sa nachádza v lyžiarskom stredisku JEŠTĚD na nejakom 31 km, limit splnený mám ale už len hoďku a 20 min. náskok. Začínam si uvedomovať, že toto bude riadne o chĺp. Prichádzajú najťažšie stúpania takže si musím máknuť aby som to stihla. Medzi tým sa trápim so SANDBAGOM na krásnom mega kopci, potom niekde na strmom svahu si to šlapem smerom k vysielaču, opäť niekde na schodoch smerom na skokanský mostík, potom zase krásnym stúpaním v lese, ktorý opäť vedie k vysielaču (začínam mať toho fakt dosť) 😃 Má to však všetko jeden malý háčik....stúpania by boli vcelku fajn...lenže vy si to stúpanie musíte aj zísť naspäť 😃 moje biedne kolienka a členky dostávajú poriadne zabrať, dole kopcami to už dávam bočnou chôdzou, striedavo si idem cúvaním a prichádza problém číslo 2..práva noha mi práve pri príchode dole, kde sa nachádzal druhý check point dáva výpoveď zo zamestnania. Oči mi ide vypučiť od bolesti, tak stojím pod kopcom a rozmýšľam čo ďalej...myšlienka vzdať sa neprichádza do úvahy a tak kalkulujem pomocou hodiniek ktoré tiež dávajú výpoveď ako rýchlo musím cupkať/kráčať aby som stihla posledný(predposledný) check point, ktorý sa nachádzal niekde v ďaleko na opačnej strane kopcov v areáli Vesec 😃 Kalkulácia nic moc priznávam ale zatínam zuby a pri tom zisťujem že moje kolená resp. koleno je už dávno v poriadku, ale čo z toho keď som si tým odľahčením odpálila pravú nohu? blondína, ktorá práve prišla na to, čo znamená sila podvedomia 😃 Tak teda zbieram svoje psychické sily a zlámane sa valím cez všetky zbehy, ktoré pre mňa znamenali čo krok to bolesť až smerom do areálu s cieľom za každú cenu stihnúť preposledný checkpoint. Konečne po milión nekonečných kopcoch a milión nekonečných zbehoch kedy sa modlíte za kuuusok rovnej dráhy prichádza predmestie(?) a trochu rovnej cesty....začínam si myslieť, že keď toto prežijem, prežijem už naozaj všetko a tak začínam ako totálny ZOMBIE „behať“ smerom do areálu. Hodinky dali výpoveď už pred pol hodinou tak sa pýtam zlatej dobrovoľníčky na ktorom som km...vraj asi na 43..EŠTE LEN??? – samozrejme do „čistej“ trasy sa nerátajú dráhy keď zdolávate nejakú prekážku napr. vláčite SANDBAG a pod. – detail na ktorý som úplne zabudla. Tak teda zúfalo si povzdychnem a zombie behom si to „šupujem“ do areálu Vesec. Začína sa stmievať...v areáli prichádzam pod A- FRAME CARGO z ktorého mi kričí kolegynka, aj keď je najprv v šoku lebo si prvotne myslela, že som to vzdala na tom 21 km kde sme sa prvý krát stretli, že do cieľa to už nemám ďaleko, avšak mám len 45 minút aby som sa dotrepala cez zopár prekážok do predposledného check pointu. Pokračujem zombie chôdzou ďalej a začínam rezignovať, tak veľmi moja hlava chcela ísť...ale moja noha prestala na určitý čas fungovať úplne...stojím na mieste, a rozmýšľam, že keď prejdem tu šikmo budem v komfort zóne za pár minút – že to vzdám tu a teraz aj tak je to už jedno, v limite to nestihnem....predychávam, slzy zúfalstva a zlosti mi tečú ako vodopád, bojujem s bolesťou a presviedčam samú seba že toto ani za nič NEBUDE koniec. S nervami utieram slzy a robím krok vpred až mi bolesť strieľa do mozgu, zatínam zuby a idem ďalej smerom k SLACK LINE pri ktorom už viem že do check pointu to nestíham v limite je 21:07, mam posledných 8 minút. Po ceste ďalej už aj zabúdam, že nejakú nohu mám 😃 Idem si ako kráľovná zombie po tme lesom, vidím svetlo na konci tunela – stan a teda posledný check point. Prechádzam bránkou, pozerám na tabuľu..čas 14 hodín 14 minút....s pocitom neviem čoho sa otáčam k dobrovoľníkovi, ktorý mi s ľútosťou oznamuje že som nestihla časový limit o 14 minút a odstrihuje mi časový náramok. Do cieľa mi ostalo nezdolaných 1,7 km a nejakých 15 prekážok. Moje pocity ale ostali pozitívne, „nevyhrala som“ síce pretek (rozumej vyhrať = prejsť cieľom) ale vyhrala som v tom zlomovom bode nad sebou, keď som sa v momente vzdania sa pár km pred cieľom a rezignácie zaťala a pokračovala aj keď som vedela, že vo výsledku už nič nezmením. Každému kto zvažuje či ísť alebo neísť ULTRA – jednoznačne odporúčam ÍSŤ, je to cesta ktorú musíte zažiť aby ste pochopili mnoho vecí ktoré som spomenula a teda najmä to, že VŠETKO ZAČÍNA V NAŠEJ HLAVE a nikde inde. Každý okamih vo vás zanechá veľa veľaaa emócii, ktoré určite budú stáť za to. ...a tak sa teda vyberám na svoj druhý resp. tretí pokus do českých Koutov :-) (pred druhým pokusom som sa tesne zranila a nemohla som nastúpiť na štart) Robte veci, ktoré Vás napĺňajú a zároveň strašia! Tie sú najlepšie :-) Domi